Vianočné porno a darček od buldoga

Autor: Eva Dingová | 28.12.2005 o 11:22 | Karma článku: 12,27 | Prečítané:  10687x

Bol Štedrý deň, neskoré poobedie, keď mi hlas v telefóne oznámil, že prijíma moje pozvanie k vianočnému stolu. Bol to Edo, bratranec z piateho kolena, starý mládenec, v rodine známy kvôli svojej nespočítateľnej zbierke pornočasopisov, ako sexuálny maniak - teoretik. Eda som vraj ku nám pozvala ešte v októbri, na hroznovej oberačke. Burčiak asi vtedy urobil svoje, lebo na pozvanie okrem Eda, si nikto nepamätal. Nevadí. Vianoce máme raz do roka, môj byt je kapacitne zariadený pre troch ľudí a psa. Keďže nás je už aj tak sedem, ôsmy spolustolovník nemôže byť predsa nijakým problémom. Edo naložil svojich stoosemdesiat kíl a dva metre do susedovej stopäťky, /veď sú Vianoce,tak sused neodmietne prianie svojho blížneho/ a plnou parou vyrazil ku nám na Horniaky, osláviť boží hod.

Potraviny u nás boli ešte otvorené, tak som stihla dokúpiť ďalšie kilo ryby, tri kilá zemiakov, dve knedle a pre istotu ešte jednu kačicu. Edo je síce len jeden, ale skoro dva metráky jeho živej váhy, nie je žiadna maličkosť...
Keď už z kuchyne rozvoniavala vianočná kapustnica, na stole boli poukladané oplátky a perníčky, potomkovia / na slovo dieťa sa už urážajú/ dorábali zemiakový šalát a hľadanie stojana pod stromček dosiahlo úspešný vrchol, napadlo nás, že pre bratranca Eda nemáme žiaden darček.

Obchody už boli pozatvárané a jediné, kde sa dalo ešte niečo narýchlo dokúpiť, bol náš novinový stánok.
Stánok, je pre naše sídlisko už kultovou inštitúciou. Ja ani neviem, či je niekedy zatvorený. Už dvadsať rokov kupujem každý deň u toho istého uja dennú tlač a časopisy pre moje deti. Ráno mi stačí len pozdrav a už mi podáva do ruky, to čo čítam najradšej. Pozná nás, vždy nám ponúkne nejaké tlačové novinky a keby nie jeho, tak by som možno ešte do dnes kupovala mojim deťom-potomkom Včielku. Deti by neboli v obraze, keď bola mánia céčiek, hokejových kartičiek a pokémonov, a nedozvedela by som sa, že jeden z mojich synov skúšal fajčiť.

Padlo rozhodné slovo a zhodli sme sa na tom, že najlepší darček pre bratranca, bude pekný erotický časopis. O tom, kto ho pôjde do stánku kúpiť, sa ťahali zápalky. Neviem,či to bolo spôsobené nepriazňou osudu, alebo šikovnosťou mužskej prevahy losovaných, ale krátka zápalka vyšla na mňa. Emancipácia mojej osobnosti ešte nedozrela do takého stupňa, že by som si bez hanby chodila kupovať do našeho sídliskového novinového stánku erotickú literatúru. A tak o rozpakoch, ktoré som mala, je asi zbytočné písať. Mala som ich a basta...!
Počkala som si, keď sídliskové vdovy donesú trafikantovi vianočné koláčiky a odcupitajú šťastné, veselé a ujom vystískané domov, a keď sa priestor pred stánkom úplne vyprázdni. Zamaskovala som sa širokým šálom a išla som na vec.
"A čože Vám pochybelo,pani Dingova?"- opýtal sa ma ujo v stánku a moja totožnosť bola beznádejne odhalená.
Tak som si najprv kúpila krabičku cigariet, žuvačky, zapaľovač za šesť korún, nad ktorého farbou som strašne dlho rozmýšľala, potom som vopchala celú hlavu aj so šálom do okienka na novinovom stánku a pošepkala som rozhodujúcu vetu:
" Potrebovala by som darček. Nejaký veľmi pekný, kultivovaný časopis, pre pánov. Viete, ja sa v tom moc nevyznám, nechám výber na Vás." padol mi kameň zo srdca, bolo to vonku...
No pri odpovedi uja zo stánku-aspoň sedemdesiatnika, mi srdce biť takmer prestalo.
"Pravdaže, mám tu niečo pre Vás. Ostalo mi ešte pár čisel. Je to môj najobľúbenejší."
- povedal predavač a do ruky mi vsunul časopis pre domácich kutilov s výstižným názvom - Urob si sám.

Na to,ako ma privítali doma aj s erotickým darčekom, namám slov. Centrálny rehot prerástol postupne do buchnátov po chrbte, lebo od smiechu všetkým zabehli kusy vianočky. Kamarát ale situáciu napravil a utekal domov po baliaci papier, na ktorom boli zobrazené postavičky kostričiek v rôznych polohách z Kamasútry. Týmto sme dali aspoň trošku Edovmu darčeku punc erotiky.

Ja som sa po tomto nákupnom neúspechu vybrala radšej vyvenčiť našu buldočku. Na to, že je dáma, prišla až teraz v zime. Vadí jej všetko, sneh, dážď, chlad, a už pomaly aj deň a aj tma. Najradšej chrápe doma na gauči a pomaly rastie do rozmerov statného buldoga. Dostať ju dobrovolne von, sa vyrovná "Príbehu ozajstného človeka." Po neúspečnom venčení , kde mi nebolo jasné kto koho venčil, sme sa vrátili domov a tam nám už stála krásne vyzdobená živá vianočná borovica. Izba voňala ihličím a v byte sa nám objavil kus naozajstnej živej prírody.

Na stoloch horeli sviečky, zneli vianočné koledy, v telke končil Mrázik. Rozbehli sme sa po darčeky, ešte v rýchlosti sme ich dobaľovali, lebo darčeky a bratranec Edo bolo to jediné, čo nám chýbalo k dokonalým Vianociam. Utekajúc k stromčeku, aby práve ten môj darček tam bol ako prvý, sme sa potkýnali o kľudne chrápajúcu psiu aristokratku. Na mieste pod stromčekom, kde sme práve chceli poukladať naše poklady kúpené blížnym z lásky , už jeden darček bol. Od buldočky. Tá si našu živú voňavú borovicu vysvetlila tak, že ako vianočný darček dostala prírodnú toaletu do bytu.

A do toho zazvonil Edo....Śťastné a veselé, povedal a zamával demižónom pravého dolniackeho hroznového...


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?