Trinásta komnata

Autor: Eva Dingová | 4.11.2005 o 13:34 | Karma článku: 13,90 | Prečítané:  6511x

Blahoželám, vyhrali ste bitku. Najťažšiu časť liečby máte za sebou. Polovica ľudí, ako vy, to šťastie nemala. Dávajte si na seba pozor, liečbu neprerušujte, žite striedmo, kupujte si vitamíny a nefajčite! Ak sa vaše krvné testy v priebehu dvoch rokov nezmenia, budete si môcť povedať, že ste úplne zdravá. Uvidíme sa zas o mesiac, povedal mi môj ošterujúci lekár, a podal mi do ruky šesť husto popísaných receptov. Z lekárne som vyšla so štyrmi krabičkami polochémie, ktoré mali znižovať vedľajśie účinky ďalšich šiestich krabičiek čistej chémie. A tento Mendelejevov chemický prehľad mal "vyliečiť" moje telo zničené chemoterapiou a udržať môj krvný obraz v norme, ktorá by viac naprivolala tetku zubatú. Asi je zbytočné dodávať, že keď som vyplatila v lekárni všetky lieky, nemala som si už za čo kúpiť citróny...

O telo sa mi síce po svojom, ale predsa, postarali lekári. Mne ostalo telo a k nemu ešte navyše aj duša. O depresii som pred chorobou len čítala, ale teraz ma dostala, nepripravenú a tak vyhrávala. Neistota z budúcnosti, zážitky z nemocnice, rozchod s priateĺom,strach o deti, nemožnosť nastúpiť do zamestnania, nesplácané pôžičky a aj chémia na udržanie tela, priniesli svoju daň.

Ráno som sa zobúdzala s nechuťou do života a so strachom z nového dňa. Telo nevládalo vykonávať ešte náročnú fyzickú robotu, ale duša nechcela zvládať ani tú najjednoduchšiu. Do jedla som sa musela nútiť, čo sa mi tiež nie vždy podarilo. Chodila som po byte od zrkadla k zrkadlu a hľadala na sebe stopy, ktoré by signalizovali nový prejav choroby. Nevedla som byť matkou, lebo som sa už nevedela tešiť vôbec z ničoho, ani z úspechov mojich detí. Chcela som zas chodiť do práce, alo kvôli vtedy ešte nevyliečenej chorobe, to nepripadalo do úvahy. Cítila som sa strašne zbytočná a neschopná. Noci sa pre mňa stali peklom, lebo spánok mi telo doprialo len veľmi sporadicky. Keď som už začala uvažovať nad tým, že víťazstvo nad chorobou nebolo víťazstvom, ale božím trestom , ktorý treba okamžite skončiť, rozhodla som sa pre návštevu psychiatra.

Po tejto skúsenosti si dovolím tvrdiť, že návśteva u zlého psychiatra je horšia ako návśteva u nikoho. Po tom, ako si preštudoval môj zdravotný záznam, dal mi poskladať nejaké farebné kocky a ukázal pár machúľ, vypísal mi recept na ďalšie dve krabičky chémie do mojej zbierky. Keď som mu povedala, že som čakala od neho skôr rozhovor, prípadne nejaké reálne rady, ako sa vyrovnať s chorobou, ako sa vrátiť zas do normálnych koľají, tak na to mi bez emócií odpovedal, že pre tento účel slúžia psychoterapie. Psychoterapie majú vraj účinok, keď sa robia minimálne jedenkrát do týždňa a jeho taxa na hodinu je tisíc korún. Pokiaľ si to môžem dovoliť, zapíše ma do zoznamu. Táto taxa je ale pre skupinovú terapiu a keďźe si nespomína, že by mal niekoho s rakovinou /toto slovo zdôraznil/, tak so mnou by musel robiť individuálne terapie a tie stoja 1500 korún za hodinu. Vtedy mi prišlo ľúto tohto chodiaceho tvora, zvaného psychiater. A nech som bola v tej dobe akákoľvek, myslím, že aj ja v mojom chorom tele, by som vtedy našla viac ľudskosti a porozumenia, ako mal on - na slovo vzatý lekár duší, viazaný Hypokratovou prísahou.

Jeho recept som si v lekárni ani nevybrala a do dnes to neľutujem. Po tejto skúsenosti som začala hľadať alternatívne spôsoby liečby. Nechcela som definitívne zavrhnúť výdobytky medicíny, lebo aj keď mi na jednej strane radikálna medicína ubližovala, udržovala moju chorobu v úzadí. A toto sa jej poprieť nedalo. No na druhej strane, to išlo na môj vkus, len veľmi pomaly a veľmi bolestne. Chcela som čo najskôr žiť ako ostatní zdraví ľudia. Tak som sa sústredila na hľadanie človeka, ktorý by bol hlavne lekárom,ale ako doplnok liečby používa alternatívnu medicínu.

Našla som dvoch takýchto ľudí a tí sa stali súčasťou ďalšieho roku mojej liečby. Jeden bol odborník na bylinky, rôzne druhy očistných kúr, dychové cvičenia a na čínsku medicínu. Prvé vyšetrenie prebehlo za pomoci virgle a prikladania rúk na telo.To bolo diagnostikovanie. Nezaujímal ho ani môj chorobopis, ani ma nenútil vysadiť lieky. Tento pán mi ako prvý krok ku zdraviu predpísal hroznovú kúru. Tri týždne som nesmela jesť nič iné, len domáce hrozno a piť len hroznovú šťavu. Žiaden čaj, žiadna minerálka. Dodržať túto diétu nebol pre mňa problém, lebo som v tom čase už nejedávala vôbec. Po hroznovej kúre nasledovala čajová kúra ,spojená s cvičeniami piatich Tibeťanov. Stanovil mi prísny jedálny lístok, doplňovaný rôznymi druhmi zeleninových a ovocných štiav, a prírodných bylinných čajov z jeho kuchyne. Odporučil mi prihlásiť sa na jógu a naučil ma základné meditačné techniky. Nakoniec som od neho dostala prírodné čínske tabletky, zamerané na vylepšenie a podporu celkovej imunity tela. Po tomto jeho liečebnom procese, som sa cítila, ako keby mi bolo dvadsať a bola by som non-stop dopovaná koncentrovaným Redbullom.

Druhý pán,bol lekár - dispozičný prognostik. Je to veda nová, dosť neznáma a u nás ešte nepopulárna. Prvé čo ma príjemne prekvapilo, bol krížik nad dverami do ambulancie. Návšteva začala kompletnou prehliadkou chorobopisu a liekov. Na rad prišla história zdravia a chorôb mojich rodičov a prarodičov. Odtiaľ sa prešlo na vzťahy, priateľov, deti a na stav, v akom som sa vtedy nechádzala. Potom sa ma spýtal, aké by som mala želania, keby som chytila zlatú rybku. A od odpovede na túto otázku sa odvíjala moja celá nasledujúca liečba. Povedal obrazne, že som bola jednou nohou v pekle a on ma odtiaĺ musí dostať. A aj ma dostal. Používal pri liečbe sviečky, virgľu, voňavé tyčinky, energetické masáže, dychové cvičenia, abstraktné relaxačné obrazy a nekonečné rozhovory. Naučil ma uvedomiť si moje životné priority, urobiť poriadok v hlave. Neobviňovať všetko a všetkých z toho, čo ma postretlo, ale postaviť sa na vlastné nohy a bojovať. Naše rozhovory boli pre mňa veľmi ťažké. Z môjho mozgu vedel vydolovať veci, ktoré som tam mala uložené do zabudnutia a veľmi boleli. Doháňal ma do stavov, kedy sa mi striedal plač so smiechom, pocit eufórie s pocitom bezmocnosti, až som si začala pripadať ako naozajstný ukážkový blázon. Ale vždy som odchádzala vyrovnaná, ukľudnená, optimistickejśia a po každom raze s nejakým novým cieľom pred sebou.

S mojim racionálnym myslením, aj keď som veriaca, nepochopím podstatu liečenia týchto dvoch pánov. Bez nich, by som to však nebola nikdy zvládla. Nemusím byť ani odváźna na to, aby som mohla povedať, že som už zdravá. Krvné testy sú ukážkové a depresie sú minulosťou. Občas mi však nedá spať tá trinásta komnata, ktorá spája nebo so zemou. Nie všetci ju dokážu otvoriť, ľudia sa jej boja, tak ako sa boja všetkého mystického a nepoznaného. Ja môžem doporučiť ľuďom, ktorí sú v podobnej situácii, ako som bola ja, aby sa nebáli nahliadnuť aj trošku ďalej, ako len do ambulancie a lekárne. Keď sa vám aj bude zdať, že tam nič nevidíte,.. buďte si istí, že máte aspoň nádej navyše. A tá má niekedy cenu zlata. Však?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?