Einsteinove slzy

Autor: Eva Dingová | 23.9.2005 o 11:22 | Karma článku: 15,84 | Prečítané:  20301x

Piatok, deň ,kedy sadnem do môjho auta a idem nakupovať do Tesca. Už nechodím s akciovým letákom a nenesiem pätnásťkilový nákup mestskou dopravou alebo pešo. Som konečne zdravá a mám prácu, ktorá ma nielen baví, ale ma aj celkom slušne uživí. No vždy, keď chcem vďaka mojej ženskej ješitnosti do môjho košíka pridať niečo luxusné, drahé a možno pre mňa aj nie celkom potrebné, zháčim sa. Spomeniem si na dobu,kedy som musela každú korunu otočiť v ruke dvakrát, kým som našla pre ňu najracionálnejšie využitie. Vtedy sa začnem obzerať po košíkoch ostatných spolunakupujúcich. Takto mi padol pohľad na deduška, ktorý mal v košiku akciový chlieb z rána, najlacnejšie mlieko, 2 cibule, 1 citrón a Tesco granule pre mačky. Vždy keď išiel niečím novým obohatiť svoj chudobný nákup, oprel si paličku o košík, vybral peňaženku a spočítal drobné. Potom som dedka zahliadla ešte v oddelení s knihami. Bol tam dlho. Všimla som si, že každú knižku zobral do rúk s posvätnou úctou, a pri ich pozeraní sa akoby kútikom úst usmieval. Keď vracal knižky do regálu, každú pred tým ešte utrel od imaginárneho prachu, smutným pohľadom sa rozlúčil a iśiel ďalej. Veď ja tohto deduška poznám !

Áno, bol to on. Náš stredoškolský profesor fyziky, ktorý učil mňa aj mojich rodičov, familiárne nazývaný medzi študentami - Einstein.

Tento deduško bol nekonečnou témou rozhovorov na našich postštudijných stretávkach. Na veľa profesorov sme spomínali v zlom, na niektorých sme dokonca zabudli, ale na Einsteina sa zabudnúť nedalo. Okrem toho, že ešte počas svojich učiteľských čias bol idolom všetkých starých dievok profesorského zboru, pre študentov bol priateľom a zároveň dôverníkom, udržiavajúcim si prirodzenú a nenásilnú autoritu. Fyziku povýšil na vedu, ktorá pre nás,ako študentov, nebola nočnou morou, ale bola hodinou, na ktorú sme sa tešili. Jeho vyučovanie prebiehalo formou dialógu. Za hodinu sme stihli rozprávať všetci a nikto z nás pri tom nevedel, kedy odpovedá a kedy je známkovaný. Písomky u neho neexistovali, nezmyselné bifľovanie vzorcov tiež nie. Každý z nich sme si vedeli odvodiť na základe praktických vecí, ktoré nám Einstein vysvetlil a ukázal.

Einstein,bol vynikajúcim športovncom a tak sme s ním absolvovali všetky lyžiarske a plavecké výcviky. Ani sme si neuvedomovali, že aj tieto športy sa točia okolo fyziky. A tak keď nás učil lyžovať alebo plávať, učil nás pri tom zároveň fyziku. Večer po lyžovačke si vybral svoj hvezdársky ďalekohľad a išiel pozorovať hviezdy. Nikdy nikoho so sebou nevolal. Avšak ako sme videli ďalekohľad v jeho rukách, do pár sekúnd sme boli vyobliekaní vo vetrovkách a išli sme za ním nastúpení v rade pozorovať našu hviezdnu oblohu. Žiaden div, že sme potom lyžovačku museli ešte dva dni doma dospávať a rodičia nás upodozrievali zo zhýralých alkoholických a kartárskych orgií počas nocí lyžiarskeho výcviku.

Keď sme zmaturovali, nemusím hádam ani dodávať, že väčšina triedy si zvolila za maturitný predmet fyziku,išli sme osláviť náš vstup do života stanovačkou. Einstein bol jediný z profesorského zboru, ktorého sme zobrali so sebou. Vtedy sa z neho vykľul 100 percentný skaut, vynikajúci kuchár guľášu a neprekonateĺný hráč biliardu. Potom sme sa všetci niekam rozutekali študovať, niektorí emigrovali, niektorí sa vrhli do víru lásky alebo peňazí a Einstein odišiel do dôchodku. Na stretávkach sme ho stále spomínali, ale nikto z nás nevedel, kde a ako žije. A ako sa vraví, mladosť-pochabosť, nikoho z nás nenapadlo po ňom pátrať.

Keď som ho videla v oddelení vŕtačiek, ako obzerá a rozbaľuje jednu akciovú, prišla som k nemu. Nevedela som, či ma spozná, ako na mňa zareaguje. Veď už musí ťahať na ôsmy krížik a z tých tisícov žiakov, čo mu prešli cez ruky, si možno všetkých nepamätá. Keď som sa mu prihovorila, videla som reakciu stareckého tela, trošku zmäteného, spomaleného, ale hľadeli na mňa mladícke oči našeho Einsteina. Okrem toho, že si spomenul bez problémov na moje meno a mená mojich spolužiakov, opýtal sa aj na môjho otca. Keď som mu povedala, že už nie je medzi nami, objavili sa v jeho očiach slzy.

Bolo mi ľúto, že sa tento deduško tak rozcítil, a chcela som mu urobiť radosť tým, že mu kúpim nejakú knižku, alebo akciovú vŕtačku, ktorú pozeral. Darček nechcel prijať, a neustále mi tvrdil, že si len nevzal so sebou dosť peňazí. Vedela som, že to nie je pravda, lebo z jeho dôchodku zaplatiť dvojizbový byt, kde žije sám s tromi mačkami, lieky na choré kĺby, vysoký tlak, cukrovku a zapaltiť základné živobytie, by znamenalo stať sa okrem fyzika, aj kúzelníkom. A tým určite nebol..

A tak sme sa dohodli na obchode. Ja som mu kúpila vysnívanú vŕtačku, ktorú mi nemusí splácať po päťdesiat korún mesačne, ale dovediem k nemu na návštevu môjho syna, nech sa s ním o fyzike trošku porozpráva. Fyzika je jeho strašidlom a známky sú horšie ako podpriemer. Cestou z Tesca sme ešte navštívili vedúceho ochranky, spolužiaka, kvôli jeho fyzickým prednostiam, zvaného Golem. Golem má malého Golema, ktorý z fyziky vlani prepadol. Tomu, že vidí Einsteina, bol hádam ešte viacej potešený,ako ja. Patrične to dal najavo vrelým stiskom, ktoré sprevádzalo pukanie mojich aj Einsteinových kostí.

Einstein,keď videl naše deti, omladol o desať rokov a my sme sa v jeho byte cítili, ako Alenka v ríši divov. Množstvo knižiek, ďalekohľadov a kutilsky urobených elektronických pomôcok, nám zobralo dych. Naše deti si po čase začali vodiť k Einsteinovi ďalších svojich spolužiakov a jeho funklub sa rozširil na úctyhodných desať kusov žiakov, plus ich rodičov.

Pri našom poslednom guľáši, kde Golem musel Einsteina do hôr vyviesť štvorkolkou, bol čas na to, aby som sa spýtala, ako žil tých dvadsať rokov, čo sme sa nevideli. Odpoveď bola veľmi strohá..žil som sám. Mal som moje mačky, knižky, hviezdy a fyziku. Ešte rok po odchode do dôchodku som mával návštevy bývalých žiakov, kolegov a potom to pomaly skončilo. O niektorých žiakoch čítam v tlači, niektorých vidím v televízii a niektorým čítam úmrtné oznámenia. Vtedy sa mu zas v očiach objavili slzy a vravel, že nepozná nič bolestnejšie, ako to, keď učiteľ prežije svojho žiaka. Ja som ale až teraz videla rozdiel, medzi nami dvomi. Pre mňa by bolo určite najhoršie a najnepredstavitelnejšie v živote, prežiť svoje vlastné dieťa.
Veľmi som sa začala hambiť... Uvedomila som si, že pre Einsteina, sme celým jeho životom a jeho deťmi boli práve my, jeho študenti a jeho fyzika. Dokonca sme mu my a veda, tak zaplnili jeho život, že ten svoj vlastný, popri nás zabudol žiť. A my, jeho sice nevlastné, ale najbližšie deti, sme na neho zabudli, hneď po tom, ako sme ho prestali potrebovať. Ja verím, že aj keď neskoro, dokážeme mu vrátiť aspoň časť toho, čo po celý svoj život dával Einstein nám.
Apropoo..za mojim synom začali večer hromadne chodiť kočky. Balí ich na hvezdársky ďalekohľad.. a mali by ste počut tie reči na balkóne o hviezdach, kométach, hmlovinách a o UFO. Kočky ostávajú stáť v nemom úžase, synovi sa dvíha medzi babami reputácia...no a ja? Ja ďakujem Einsteinovi.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?