Návrat z Marsu

Autor: Eva Dingová | 18.7.2005 o 16:15 | Karma článku: 13,90 | Prečítané:  3066x

Prešli tri mesiace. Liečba sa blížila ku koncu. Prišiel deň návratu domov. Lekári Vás ubezpečujú, že prvú bitku s chorobou máte už za sebou. Čaká vás ale bitka druhá. Príliš dlho ste komunikovali so smrťou a tak realita návratu do bežného života za múrmi nemocnice, vám pripadá niekedy až nezvládnuteľná a strašne nereálna. No a ešte ten pohľad do zrkadla...hrúza.. ubezpečí vás v tom, že od strašidla nemáte ďaleko. Vtedy som sa musela zasmiať. Bola som vďačná, že moje deti už vyrástli z plienok a v žiadnom prípade im podľa najnovších psychologických štúdií mojím vzhľadom nemôžem spôsobiť doživotnú traumu. Tesne pred odchodom z nemocnice, som si pripadala ako dieťa, na ktoré práve čakajú prvé kroky. A je len na ňom, ako ich zvládne a kam ho dovedú.

Choroba ma pripravila o krásu, priateľa, o zamestnanie a veľkú časť kamarátov. Zostali mi deti, úzky okruh známych, pes, byt zadĺžený hypotékou a podpora v práceneschopnosti, ktorá nepokrývala ani účty za byt.
A ja som mala na výber z dvoch možností. Ostať naďalej martýrom, otrokom sebaľútosti a necháť tú beštiu nadomnou neustále vyhrávať? Alebo sa mám tváriť sama pred sebou, že som sa práve vrátila z dovolenky na Marse, odkiaľ som nemala možnosť ovplyvniť dianie  na Zemi?  A mojou priroritou je teraz čo najskôr pourpatovať vśetko, čo sa za tri mesiace pokazilo?  Nemám predsa čo stratiť a tak som si vybrala návrat z Marsu.
Pred nemocnicou ma čakalo s autom pár mojich skalných, ktorí môj funklub nestihli opustiť. Takmer ma nepoznali, vlasy nikde, obočie nikde a oblečenie na mne len viselo. Mali pre mňa pozorrnosť. Doniesli mi pár rôznofarebných šatiek, aby som mala čím zakryť páperie na hlave. Prvé rozpaky hneď kámoši odstránili smiechom pri pokuse uviazať mi na hlavu ich darček.
Tak kam to bude? Opýtal sa ma kamarát pasovaný do role taxikára. Celý čas v nemocnici som snívala o tejto chvíli a zrazu som nevedela kam ísť. Zamávala so mnou panika.Mala som pocit, že nevládzem dýchať. Bála som sa pohľadov cudzích ľudí, otázok známych, a nebola som vôbec pripravená na riešenie problémov, ktoré na mňa von čakali. Najradšej by som sa bola vrátila nazad na Mars. Na pár minút sa mi zdalo, že choroba zas vytiahla eso. Spomenula som si na výber a sľub, čo som si dala sama sebe a vyrazili sme.
Prvá cesta bola okružná jazda po meste. Chcela som vidieť ľudí tak, aby nevideli oni mňa. Potrebovala som si zvyknúť. Znovu som vnímala čerstvý vzduch, krásu našeho mesta, veselosť a bezstarostnosť ľudí. To všetko boli momenty, na ktoré som v nemocnici zabudla. Panika pomaličky opadala, priatelia boli ticho, žiadne otázky, žiadne silené úsmevy, nechali ma len precitnúť. Bola som im za to veľmi vďačná.
Dostala som strašnú chuť žiť.

Menila som život, tak bolo treba zmeniť aj image. Keď som povedala, že chcem ísť ku kaderníčke a na kozmetiku, tak myslím, že vtedy začali priatelia pochybovať ešte aj o mojom duševnom zdraví. Neprotestovali. Hlavu som si dala úplne oholiť, nech mi vôbec nič nepripomína liečebný proces, ktorým som prešla. Kozmetička mi namaľovala obočie a poradila spôsob líčenia k mojej novej frizúre. Potom sme sa vrhli na butiky. Holá hlava mi vôbec nepristala ku šatníku bývalej "zamestnanej", tak som si vybrala pár voľných šiat a pár šperkov, ešte z éry hippis. Z chodiacej kostry som sa pomaličky začala podobať na človeka. Síce dosť extravagantného, ale každopádne som nevyzerala na prvý pohľad ako jedinec, ktorý práve ušiel hrobárovi z lopaty. A ako človek som sa aj začala cítiť.

Prvým pozitívnym impulzom bol priam vlčí hlad, ktorý ma nečakane prepadol. Išli sme do našej obľúbenej reštaurácie. Prvé čo som si všimla bolo to, že si ma nikto nevšíma. Ničím som sa neodlišovala od ostatných ľudí. Uštedrila som tým chorobe ďalšiu porážku. Priatelia sa smiali, všetci sme sa vynikajúco uvolnili, cítila som sa zas jednou z nich a hneď pri obede sme si začali robiť plány na leto.

Došiel ten čas, kedy som sa konečne cítila na to, aby som sa vrátila domov. Ešte skôr ako ma uvideli deti, musela som prejsť koridorom veľmi častého fenoménu našich panelákových sídlisk, zástupom babiek demokratiek. Keď som vystúpila z auta a demonštratívne som zahodila do kontajnera tašku z nemocnice, babky si začali nasadzovať okuliare a aktívne šuškať svorne jedna druhej do ucha. Potom mi ich predsedníčka, bez úsmevu oznámila, že mám absolútne nevychované deti. Moje deti jej vraj povedali, že som na smrť chorá. Všetky moje susedky, ktoré si ešte nestihli zodrať jazyk, sa vraj za mňa svorne modlili, aj na kostol dali a ja sa vraciam z dovolenky vymladnutá, vychudnutá, oddýchnutá a úplne zmenená. Boli veľmi ufrflané, ale ja som tie babenky ešte nikdy pred tým nemala tak rada, ako práve v ten deň.

Priatelia odišli a nechali ma, nech si prvé stretnutie s deťmi užijem sama. Cesta po schodoch bola nekonečná. Ešte ráno som sa stretnutia s deťmi bála. Vždy mali vo mne istotu, lebo som im vedela ponúknuť budúcnosť. Nevedela som odhadnúť, ako dokážu tie moje detské hlavičky pochopiť, že aj naša spoločná prítomnosť je pre nás teraz veľkým a nie celkom bežným darom. Netušila som ani, ako im vysvetlím, že nad našou budúcnosťou visí jeden veľký otáznik a že budúcnosť máme dohodnutú len na dobu neistú s okamžitou výpovednou lehotou od Boha. Jediné, čo som deťom mohla v ten deň zaručiť bolo to, že som práve prišla z Marsu, kam sa už nikdy nechcem vrátiť.
 Chcela som im povedať, že aj napriek tomu, že sa konečne cítim dospelá, nedokážem rozmýšľať nad zajtrajškom bez ich ešte stále detského úsmevu , objatia, detskej logiky a pomoci. A k tomu, aby sme sa mohli tešiť na zajtra, potrebujeme aj naše spoločné rozhovory, hádky, trojky v žiackej knižke, môj hnev, nevyvenčeného nervózneho psíka a rozhádzané ponožky. Lebo aj toto boli jedni z vecí, ktoré nám pomáhali vytvoriť si pred chorobou náš spoločný raj na zemi.
Keď mi deti otvorili dvere, akékoľvek slová boli zbytočné. Za jeden večer sme stihli prežiť všetko o čo som ich chcela poprosiť. Keď sme sa večer tlačili všetci traja v jednej posteli aj s psíkom, mala som pocit, že nie len ja, ale aj moje deti sa stali v ten deň dospelými.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?